amadina Gouldovej - gouldianfinches.eu

K tejto problematike je ťažko napísať niečo, čo by pokrylo celú škálu rôznych možností. Existuje asi toľko druhov chovných zariadení, koľko je chovateľov amadín Gouldovej. Z technológie chovu týchto vtákov je v podstate už dostatočne prebádaná a v chovateľskej verejnosti je o nej dosť poznatkov.
Takže som sa rozhodol, že popíšem len dva typy chovných zariadení, a to môj klietkový chov a voliérový chov priateľa M. Baláža z B. Bystrice. Tieto možnosti som si vybral ako zástupcov dvoch najrozšírenejších spôsobov chovu.

















Ako som už uviedol, v zajatí môžeme na rozmnožovanie amadín Gouldovej použiť buď klietky, alebo voliéry. Vo voliérach môžu byť chované buď v kolóniách, alebo po jednom páre s inými druhmi vtákov.  Chov vo voliérach v kolóniách však nezaručuje pravidlo selekcie, ktoré používa väčšina chovateľov. Nemožno sa tu vyhnúť príbuzenskej plemenitbe a pri chove mutácií ani neželenému páreniu takých farebných mutácií, ktoré by sme cielene nezvolili ako pár na rozmnožovanie. Amadiny Gouldovej patria medzi kľudné vtáky, tým myslím skutočnosť, že málokedy útočia na iné osadenstvo klietky či voliéry, no to, že ide o vtákov s vysokým stresovým faktorom sa nedá poprieť. Sú len veľmi zriedkavo agresívne a znášajú vo svojej prítomnosti aj iné druhy počas rozmnožovania - za predpokladu dostatočne veľkej voliéry. Pri výbere iných druhov, ktoré by boli umiestnené spolu s amadinami Gouldovej však musíme brať do úvahy, že tieto druhy musia mať podobné vlastnosti, teda musia byť kľudné, nerušivé a neprovokatívne. Pri selektívnom chove a najmä pri chove mutácií je však najlepší párový - klietkový chov, ktorý chovateľovi zaručuje nepríbuzenskú plemenitbu, predvídateľné potomstvo a vtáky nie sú vyrušované.



Chovné klietky by mali mať rozmer aspoň 70-80 cm na dĺžku a 45 cm na výšku a hĺbku. Pletivo alebo mriežka by mali mať rozmer oka nie väčší ako 10 x 10 mm. Vhodnejšie sú však mriežky, u ktorých vzdialenosť tyčiek neprekročí 12 mm. Väčší rozmer môže spôsobiť, že sa vtáky obesia. Kvôli hygiene je vhodné používať rošty, čo v dnešnej dobe už používa veľa chovateľov. Rošty zabraňujú prístupu vtákov k potrave, ktorá môže byť znehodnotená. Keďže rozšírenie rôznych chorôb sa môže udiať práve cestou trusu, rozhodol som sa vo všetkých chovných klietkach ako i v preletovačkách používať rošty, ktoré sú vyrobené podobne ako mriežky a sú potiahnuté vypaľovanou bielou farbou. Sú ľahko umývateľné a dezinfikovateľné. Vtáky sa nedostanú k trusu, prípadne k vyhodenému a znečistenému suchému krmivu či k vajcovej zmeske. Rošty sú uloženú v hliníkových U profiloch, v ktorých sa môžu pohybovať a ktoré súčasne bránia napadaniu krmiva poza šuplík na dno klietky. Vpredu sú uchytené na lištu 2 úchytkami.
Mriežky sú taktiež potiahnuté vypaľovanou farbou, v tomto prípade čiernou, čím je farba mriežok tmavšia a matnejšia, tým sa dajú vtáky lepšie pozorovať. Pod roštami sú v chovných klietkach umiestnené vyberateľné plastové šuplíky, v preletovačkách sú šuplíky vyrobené z pozinkovaného plechu. Celá konštrukcia klietok je riešená tak, že sa rošt aj šuplík dajú vybrať nezávisle na sebe. Na spodok šuplíkov dávam  hrubý savý papier. Každá klietka je samostatnou jednotkou, sú teda samonosné a majú všetky steny s rovnako hrubého materiálu. Nejde teda o regál, ale chovné klietky sú nastavané na seba tak, aby zaberali čo najmenej miesta. Sú vyrobené s 16 mm hrubej dýhovanej umývateľnej drevotriesky striebornej farby. Predná mriežka je vyberateľná na účely dezinfekcie. Sú na nej 3 kŕmitká, otvor na manipuláciu a otvor s dvierkami na umiestnenie hniezdnej búdky.
Pre klietkový chov som sa rozhodol nielen z priestorových možností aké mám, ale najmä preto, že uprednostňujem párový chov s jasným výberom chovných vtákov, a to nielen farebných mutácií, ale i typom postavy.



Používam kŕmidlá, ako je vidieť aj na priložených fotografiách chovných klietok, ktoré sú zavesené z vonkajšej strany mriežky, nie je tam však suché krmivo, ale rôzne doplnky potravy, ktoré musia byť k dispozícii dlhodobo. Je to grit, rozomleté ílové bloky zmiešané so špeciálnym drevným uhlím pre vtáky a v treťom kŕmidle je suchá priemyselná vaječná zmes.
Suché zmesi zrnín sú na roštoch v miskách, ktoré každý týždeň umývam.
V mojom chovnom zariadení sú vtáky napájané z napájačiek, v ktorých hrozí menšie riziko znečistenia trusom či potravou, ako u misiek na vodu. Na kúpanie sú sústavne k dispozícii kúpeľničky čo zaručuje hniezdiacim párom udržiavanie mikroklímy v hniezdnej búdke a v neposlednom rade udržuje perie všetkých vtákov v uhladenom a lesklom stave. Nádoby na suchú potravu – misky sú z plastu. Plastové misky, i keď menšie, používam aj na podávanie čerstvej vaječnej zmesky. Tieto misky sú každý deň dobre umyté a raz za týždeň vydezinfikované buď horúcou vodou, alebo prípravkom F10.
















Videl som už naozaj veľa klietok a voliér u mnohých chovateľov. To, čo sa mi u mnohých chovateľov nepáčilo bola hygiena v chovnom zariadení. Veľakrát ani tak nešlo o to, že by bol chovateľ neporiadny, ale proste technické prevedenie klietok ho limitovalo v udržiavaní „dokonalej“ čistoty. Najmä sa mi nepáčili znečistené zadné steny klietok, čo bolo spôsobené bidlami, ktoré siahali od prednej mriežky a boli nejakým spôsobom uchytené o zadnú stranu klietky. Veľa vtákov si na spanie vyberá práve miesto pri stene klietky, keďže sa takto cítia viac v bezpečí. A tu je kameň úrazu. Pri takomto spaní a pri dlhoročnom používaní sa nedá vyhnúť znečisteniu stien, hlavne tej zadnej, i keby klietky chovateľ umýval každý týždeň, čo je nepredstaviteľné najmä počas chovnej sezóny.
Keďže som sa tomuto chcel vyhnúť, premýšľal som nad rôznymi riešeniami. Plastové bidlá, ale aj bidlá z dreva s drážkou, ktoré sa upevňujú na mriežku ma neoslovili. Nákup takýchto bidiel je záležitosť finančne náročná. Plast som automaticky vylúčil a drevené bidlá s drážkou tiež, veď používať bidlo viac ako jednu sezónu sa mi nezdá zo zoohygienického hľadiska práve najšťastnejšie. Ako dokonale dezinfikovať drevené bidlá? Netvrdím, že sa to nedá, ale pre človeka, ktorý má chov v paneláku, je to činnosť, ktorej sa radšej vyhne.
 
Moja predstava spočívala v tom, že bidlo nebude siahať až ku zadnej stene klietky. Jeho koniec bude od nej vzdialený cca 5 cm, čo stačí na udržanie čistoty. Ďalšou požiadavkou bolo, aby som bidlo mohol hocikedy vymeniť a nestarať sa o jeho dezinfekciu. Keďže najradšej používam bidlá z bazy čiernej, čo sa mi zdá najprirodzenejšie, bol som prinútený vymyslieť držiak, ktorý by bol opakovane použiteľný a bidlo by sa dalo hocikedy vymeniť za nové a staré jednoducho vyhodiť. Výhoda tohto držiaku spočíva v tom, že je opakovateľne použiteľný a prakticky nezničiteľný, takže vám vydrží celý život a bidlá v ňom si môže každý chovateľ meniť tak často, ako mu to vyhovuje. Držiak je vyrobený z ocele 12 050 (fotky prikladám). Je povrchovo upravený galvanickým zinkovaním, ktoré sa dá hocikedy obnoviť, ale môže sa samozrejme naň naniesť aj vypaľovacia farba - nesprávne nazývaná komaxit, keďže komaxit je len jeden z výrobcov takýchto farieb. Držiak spočíva zo samotného tela, 1-krídlovej matice M5, 1 skrutky M4 x 7 mm a 2 podložiek Ø 20 mm s vnútorným priemerom Ø 4 mm, ktoré sú z jednej strany pogumované. Pogumované podložky som volil z toho dôvodu, že mám mriežky napráškované vypaľovanou farbou a nechcel som, aby prišlo k jej poškodeniu. Držiak sa dá pripevniť hocikde na mriežku a nie je teda limitovaný spevnejúcim drôtom. Do tohto držiaka sa dá uchytiť bidlo o priemere Ø 10 mm, ale, samozrejme, dá sa použiť aj bidlo s väčším priemerom, ak sa jeho koniec upraví na Ø 10 mm. Toto bidlo sa po zasunutí ešte zaisťuje skrutkou M4. Do držiaku sa dá upnúť celý konár, ktorý však nesmie byť tak ťažký, aby deformoval prednú mriežku, o ktorú je držiak uchytený. Výhoda takéhoto uchytenia spočíva nielen v lepšej hygiene klietky či voliéry, ale i v tom, že bidlo je pružné a vtáky majú naň mäkkšie dosadanie, čo zabraňuje tvorbe otlakov na nohách. Bidlá v klietke sú od seba vzdialené čo možno najviac, nie však tak blízko k bočným stenám klietky, aby prichádzalo k ich znečisteniu trusom. V mojich klietkach používam 2 poschodia bidiel.

Minimalizáciu  stresu v preletovačkách som sa snažil dosiahnuť tým, že sú bidlá umiestnené po jednom. Každý vták sedí na bidle samostatne  a nie je nadmerne vyrušovaný ostatnými vtákmi. Bidielka sú dlhé 6 cm s priemerom Ø 10 mm a sú v troch poschodiach umiestnené nad sebou, akoby na otočených schodoch. Pre amadiny Gouldovej, ktoré chovám, je dĺžka 6 cm úplne dostačujúca. Pri takomto riešení sa mi ani raz nestalo, že by sa vtáky v noci splašili vzájomným vyrušením.  Materiál na bidlá sa dá použiť buď prírodný, a to napríklad už spomenuté vetvičky bazy čiernej, alebo drevené bidlá vyrobené pre potreby nábytkárskeho priemyslu, ktoré sa dajú zakúpiť aj v mierne vrúbkovanej forme. Ak je však možnosť odporúčal by som skôr používať prírodné bidlá, keďže tieto majú rôznu hrúbku a tvar a noha vtáka tak netrpí otlakmi dosadaním vždy na to isté miesto pri sústruženom bidle.




Hniezdne búdky je možné používať v rôznych tvaroch a veľkostiach. Asi najčastejšie sa používajú polootvorené typy búdok rozmerov 15x15x15 cm, prípadne uzatvorené s vletovým otvorom Ø 4 cm. Dobré výsledky sa dosahujú aj u delených búdok, ktoré majú tvar ležiaceho hranola. Vstupná komôrka zabraňuje nadmernému vyrušovaniu chovného páru a z hľadiska ich hniezdnych návykov z prírody sa takáto búdka dá považovať za najoptimálnejšiu. Čo sa osvedčilo jednému chovateľovi, nemusí sa osvedčiť iným, takže je potrebné vyskúšať viac možností a v neposlednom rade hrá úlohu aj to, v akých búdkach boli vtáky odchované. Zvyčajne taký tvar potom uprednostňujú. Ako výstelku je možné použiť kokosové vlákno, sisal, alebo jemné dlhé steblá suchej trávy (seno).
Ja som si nechal vyrobiť hniezdne búdky z masívu mäkkého dreva, do ktorých vkladám podľa šablóny vystrihnutý papier, a tak je celá búdka z vnútra akoby obalená papierom. Je to veľmi praktické, lebo po ukončení hniezdenia sa vnútorný papierový obal dá vybrať ako balík a búdka je úplne čistá. I napriek tomu búdky po každom hniezdení osprchujem, vydezinfikujem roztokom F10 a nechám zaschnúť. Búdky majú vletový otvor o priemere 4 cm, za ním nasleduje vstupná chodbička a na boku je umiestnená „hniezdna dutina“, ktorá má rozmer cca 15x15 cm. Vtákom tak do časti, kde prebieha inkubácia, nesvieti priame svetlo a nie sú teda vyrušované. Pri používaní tohto typu búdok prišlo k zásadnej eliminácii vyhadzovania mláďat z búdky, dokonca sa dá povedať, že tento jav úplne vymizol. Možno je to len náhoda, no v každom prípade sa mi takýto typ búdok osvedčil. Na dno používam biely sisal, ktorý slúži na vyformovanie dna . Na takto vyformované dno dávam hnedé kokosové vlákno. Asi by som neodporúčal používať búdky z preglejky. Mal som také, ale mikroklíma v týchto búdkach vtákom nevyhovovala, prichádzalo k zaplesniveniu podložného materiálu s možnou komplikáciou zdravia mláďat. Masív mäkkého dreva považujem za ideálny pre jeho „dýchateľnosť.





















Keďže sa tejto téme venujem v špeciálnej kapitole, tu spomeniem len okrajovo základné údaje. Najlepšie je, ak je osvetlená každá chovná klietka samostatne.  Osvetlenie počas doby odchovu by malo trvať cca 12 - 14 hodín. Pri kratšom osvetlení sa nemusia mláďatá vyvíjať zdravo kvôli nedostatku potravy. Pri podstatne dlhšom osvetlení však bolo badať veľmi nepriaznivé účinky na chovný pár a následne aj na mláďatá, ktoré pár prestal kŕmiť. Neodporúčal by som teda predlžovať deň na viac ako 14, max 15 hodín. Teplota v chovnom zariadení by nemala klesať počas odchovu pod 25° C a relatívna vzdušná vlhkosť by nemala presiahnuť cca 60 %. Ak je teplota nižšia môžu mať samičky problém so znáškou a môže prísť k zadržaniu vajíčka, čo môže skončiť úhynom. I keď sa amadiny Gouldovej chovajú v zajatí už desiatky generácií a považujú sa za domestikované vtáky, predsa si zachovávajú geneticky zakódované správanie. Ich rozmnožovanie z prirodzených biotopov je nastavené na naše zimné obdobie, teda november až apríl. Ja sám som sa niekoľko rokov za sebou presvedčil, že zimná sezóna je bezproblémovejšia a dosahoval som lepšie a spoľahlivejšie odchovy ako v lete. Pri dnešných technických vymoženostiach nie je problém aj v zime vtákom chovné zariadenie upraviť tak, aby im vyhovovalo.



U priateľa M. Baláža, chovateľa amadín Gouldovej, som sa stretol s voliérovým chovom a čiastočným klietkovým odchovom týchto vtákov. Je to prekrásny pohľad, keď človek vidí kŕdeľ 20 - 30 ks prírodne sfarbených amadín Gouldovej, ako sa kúpu v slnečných lúčoch. Ich farby až vtedy skutočne ožívajú a bezpochyby si zaslúžia pomenovanie „lietajúci drahokam“.

Aj tento chovateľ v začiatkoch chov amadín Gouldovej realizoval, ako väčšina ostatných chovateľov, v klietkach. V roku 2004 si na záhrade u  rodičov zriadil chovateľské zariadenie so šiestimi voliérami. Tak ako každý dobrý chovateľ sa snažil svojim zverencom zabezpečiť čo najlepšie podmienky. Podľa jeho slov to umožňujú najmä výletové voliéry, ktorých vybudovanie bolo naplnením jeho dávneho sna. Tieto voliéry som niekoľkokrát videl, sú zaujímavo riešené a s citom vsadené do okolitého prostredia.
















V murovanej časti chovateľského zariadenia má šesť interiérových voliér o rozmeroch 100x120x240 cm. Táto časť je v zimnom období vyhrievaná elektrickými radiátormi. Osvetlenie zabezpečujú neónové žiarivky, ktoré sú doplnené nočným osvetlením červenej farby. Osvetlenie vnútornej časti má zabezpečené časovými spínačmi, ktoré sú doplnkovo riadené fotoodporom. Vnútorné časti voliér sú s vonkajšími voliérami prepojené plastovými oknami vo výške 180 cm. Časť pod týmito preletmi je vybudovaná z čírych sklobetónových kociek, ktoré zabezpečujú dostatočný prístup denného svetla a tým dopĺňajú umelé osvetlenie. Vnútorné časti voliér sú od obslužnej chodby oddelené pozinkovaným pletivom. Vonkajšie voliéry sú potiahnuté zeleným poplastovaným pletivom. Najväčšia z týchto šiestich voliér, kde máva umiestnené chovné vtáky, je dlhá 5 metrov a široká 2,5 metra. Je obohatená o košatý ker, ktorý zaberá cca ¼ jej priestoru. Tento ker poskytuje vtákom možnosť prirodzených úkrytov a tiež majú možnosť si z listov a konárikov nazberať hmyz, ktorý tvorí prirodzený doplnok ich potravy.
Odchovy vtákov sa pokúšal robiť aj vo voliérach, teda vo vnútorných častiach voliér. Výsledky však neboli také dobré ako pri párovom chove vtákov v klietkach. Vtáky sa často vyrušovali a pri prítomnosti viacerých párov, z ktorých každý pár v inom čase nastupoval do toku, boli odchovy slabšie. V lete aj v súčasnosti vo vonkajších voliérach umiestňuje búdky a niektoré páry tak hniezdia počas leta „vonku“. Odchovy však nie sú tak početné ako pri párovom chove.
Odchovy v súčasnosti z väčšej časti realizuje v klietkach o rozmeroch 150x40x30 cm. Každá z týchto klietok sa dá predeliť na polovicu, a to buď predelom zo skla, ktoré však nesmie byť číre (aby sa vtáky nevideli, tým pádom nevyrušovali), alebo plastu. Tento predel má tú výhodu, že v prípade potreby sa dá klietka použiť ako preletovačka. Klietky sú bedňového typu, tzn. zo všetkých strán  sú uzatvorené, predná časť je z mriežky a k dispozícii je výsuvný šuplík pre rýchlu a ľahkú obsluhu. Na spodok šuplíka umiestňuje papier – zásadne hnedej farby. Búdky má zavesené na klietkach z vonkajšej strany, podľa jeho dlhoročných skúseností sa mu v jeho podmienkach osvedčili ležaté búdky o rozmeroch 25x15x15 cm. Je zaujímavé, že namiesto bidielka pod vletový otvor umiestňuje 2 - 3 klasy senegalského prosa, aby, ako hovorí, mali vtáky „zaujímavejší“ prístup k vletovému otvoru do búdky. Ako výstelku búdok používa čisté seno.
V klietkach teda robí hlavnú chovnú sezónu, ktorá u neho začína zvyčajne začiatkom októbra a končí koncom apríla. V tomto čase odchová väčšinu mláďat. Mladé vtáky sú odstavované do vnútorných voliér. Aby si mladé vtáky lepšie privykli tak na vonkajšie, ako i vnútorné voliéry, po osamostatnení v klietkach u rodičov  umiestňuje do ich kŕdľa niekoľko starších skúsenejších jedincov, rozdelených podľa pohlavia. Keď nastane obdobie teplejších dní, niekedy už v apríli, umožňuje vtákom výlet do vonkajších voliér, kde majú prístup počas celého leta.
Keďže amadiny Gouldovej sú vtáky subtropického až tropického pásma, je ich pobyt vo vonkajších voliérach v našich zemepisných šírkach vždy spojený s rizikom chladného či všeobecne nepriaznivého počasia. Sú to vtáky, ktoré veľmi zle znášajú vysokú vzdušnú vlhkosť, najmä ak je spojená s nízkou teplotou, takisto ich tolerancia na prievan je pomerne nízka. Kvôli týmto vlastnostiam vtáky na noc zatvára v murovanej časti chovného zariadenia.
Vonkajšie voliéry u M. Baláža sú sčasti chránené proti poveternostným podmienkam tým, že sú prikryté priehľadným laminátom, ktorý umožňuje dobrý prestup svetla a súčasne zabraňuje kontaktu voľne žijúcich vtákov s jeho chovom. V tomto chove sú zväčša vtáky prírodného sfarbenia, ktoré sú predsa len odolnejšie ako mutácie zoslabnuté imbreedingom. Voliérový odchov umožňuje vtákom, aby preletom zmohutneli a získali tak dobrú kondíciu.


Na základe predchádzajúcich informácií sa dá porovnať voliérový a klietkový chov amadín Gouldovej.

Klietkový odchov má oproti voliérovému odchovu viacero výhod

-    zvyčajne je to chov po pároch, čím sa dá zaručiť výsledné potomstvo, jeho sfarbenie,  kvalita a v obmedzenej miere aj kvantita,
-    chovný pár nie je vyrušovaný ostatnými vtákmi a to je jeden z faktorov, ktorý zaručuje, že sa rodičia dobre postarajú o potomstvo,
-    možná dobrá regulácia počtu znášok,
-    chovný pár sa dá zostaviť účelovo čo je dôležité, ak sa chce chovateľ venovať šľachteniu či udržiavaniu konkrétnych mutácií,
-    keďže klietky sú zvyčajne v krytom chovnom zariadení, je možné zabezpečiť optimálne podmienky na hniezdenie, ako teplota, dĺžka dňa a obmedzene aj vlhkosť v jednotlivých klietkach. Jednotlivé klietky je možné osvetliť aj samostatne.,
-    je ľahšie spozorovať či zostavený chovný pár dobre harmonizuje. Ak nie, je jednoduché pristúpiť k výmene partnerov.,
-    cielené dávkovanie vitamínov a minerálov pre jednotlivé páry a ich potomstvo,
-    cielené podávanie vhodnej potravy pre vtáky v rôznom štádiu reprodukčného procesu.

Nevýhody klietkového chovu a odchovu

-    najmä pri väčších chovoch je potrebné veľké množstvo klietok,
-    každý chovný pár musí mať všetko zodpovedajúce zariadenie, ako: napájačka, kúpeľnička, kŕmitka ..., čo je záťaž na finančnú stránku chovu,
-    aby sa takýto chov dal robiť efektívne, myslím čo do počtu odchovaných mláďat na jeden pár, je  dobré zabezpečiť osvetlenie každej klietky zvlášť a tým vytvoriť páru optimálne podmienky vzhľadom na to, v akom štádiu chovu  sa nachádza,
-    sú vyššie nároky  na čas, ktorý je potrebný na obsluhu všetkých klietok,
-    všeobecne vyššia spotreba krmiva, keďže  prichádza k väčším stratám.

Výhody voliérového chovu - vonkajšie voliéry

-    vtáky môžu byť po celý deň vonku, kde môžu priame slnečné žiarenie využívať na produkciu či premenu niektorých vitamínov, napr. vitamínu D,
-    možnosť získania hmyzu ako doplnkovej potravy,
-    možnosť získania minerálov z pôdy,
-    možnosť priameho výsevu zrnín, ktoré vtáky môžu neskôr konzumovať v rôznych štádiách zrelosti,
-    možnosť lepšieho preletu vtákov s následným posilovaním ich kondície a lepším vývojom imunitného systému - takéto vtáky sú zvyčajne mohutnejšie,
-    dajú sa spozorovať dominantní jedinci, ktorí v budúcnosti môžu slúžiť ako základ pre založenie ďalšieho chovu,
-    z fylogenetického hľadiska sú  amadíny Gouldovej vtáky žijúce  v kŕdľoch – spoločenstvách, a teda pobyt vo voliére sa viac blíži k ich prirodzenému životu ako chov klietkach.

Medzi nevýhody voliérového chovu patria

-    vyšší úhyn slabších jedincov - je polemizujúce či je to výhoda alebo nevýhoda, avšak keď si uvedomíme, že prežijú len silnejší jedinci, týmto si posilňujeme chov a javí sa to ako väčšia výhoda oproti nevýhode straty uhynutých vtákov,
-    ak sa v takejto voliére vyskytne silnejší a agresívnejší jedinec, môže terorizovať ostatné osadenstvo voliéry, a tým zvyšovať stres, čo  môže mať za následok zvýšený výskyt  chorôb,
-    nie je možné cielené podávanie liečiv pre chorého jedinca,
-    keďže vtáky vo všeobecnosti majú veľmi dobrú schopnosť maskovať svoje choroby, je ťažšie v takomto kŕdli spozorovať chorého jedinca,
-    ak vo voliére robíme aj odchov, je problematické jednoznačne identifikovať oboch rodičov prípadného odchovu,
-    keďže takto chované vtáky môžu teoreticky prísť do kontaktu s voľne žijúcimi vtákmi, nedá sa medzi nimi  vylúčiť prenos chorôb,
-    amadiny  Gouldovej patria medzi vtáky, ktoré sa radi zdržiavajú v dolnej časti chovného zariadenia, môže preto prichádzať z pôdy k invázií endoparazitov a ektoparazitov,
-    vo vonkajších voliérach sa zvyčajne nie najlepšie darí mutačným vtákom, najmä modrá rada kombinovaná so žltou, teda: modrým pastelom, strieborným prípadne bielym vtákom. Zdá sa, že tieto farebné  mutácie boli šľachtené na úkor odolnosti voči  vonkajšiemu prostrediu, prípadne zníženej imunity, sekundárne tiež na úkor plodnosti či starostlivosti o vlastné potomstvo,
-    vtáky sú chúlostivé najmä na výkyvy teploty a ostatných poveternostných podmienok noc – deň.



Na základe tu spomenutých faktov, ktoré vychádzajú z teoretických poznatkov, ako aj praktických skúseností, sa dá konštatovať, že pre chov amadín Gouldovej je ideálna kombinácia chovu (najmä odchovu) v klietkach s možnosťou následného umiestnenia do voliér pre lepší prelet.