amadina Gouldovej - gouldianfinches.eu

Chov mutácií

Mutácie ako fenomén domestikácie? Sčasti áno, sčasti nie. Mutačne sfarbené vtáky sa vyskytujú aj vo voľnej prírode, ako napríklad biele vrany, či biele, alebo žlté vrabce.... Šanca takýchto mutácií prežiť je však minimálna. Tieto vtáky sa zdržiavajú v pôvodnom kŕdli, ktorý je odlišne sfarbený, a ktorý má svojich prirodzených predátorov. Predátor, aby bol úspešný, si musí v kŕdli vytipovať jedinca, ktorého bude prenasledovať. Pri rovnakom sfarbení mu ostáva voľba prenasledovať skôr staršie jedince, ktoré sú menej výkonné, a teda ich útek je sťažený. Ak sa však v takomto kŕdli vyskytne mutácia, a to najmä mutácia bledšie sfarbená a ľahšie odlíšiteľná, je to ako čierna bodka v terči pre oko predátora. Takže pravé mutácie, ktoré vznikli v prírode, sa nie vždy udržia.

Chov v zajatí však poskytuje príležitosť na zámerné šľachtenie za účelom získania nových mutácií, alebo ak sa objavia spontánne, je v záujme chovateľa ich stabilizovať a rozmnožiť. Takže namiesto neúprosného predátora v chovoch nastupuje opak, a to starostlivý chovateľ, ktorý je výskyt novej mutácie schopný dostatočne odborne posúdiť a podchytiť – rozmnožiť.

Nová mutácia alebo posilnenie znaku u existujúcej mutácie

Občas vznikne v zajatí nová mutácia a ak sa to stane, prichádza dilema. Pokúsiť sa o rozmnoženie tejto mutácie alebo ju ignorovať? Rozhodnutie bude takmer určite závisieť od postoja každého chovateľa k chovu mutácií. Na jednej strane sú chovatelia, ktorí vyznávajú výzvu zavedenia „novej“ farebnej, či postavovej mutácie a rozšíriť tak chov tohto druhu o niečo nové. Na druhej strane sú tí, ktorí chcú chovať iba prírodne sfarbené vtáky. Rozhodnutie je vždy individuálne. V chovateľstve by mal existovať priestor pre obidva postoje. Jedna vec je istá, udržať novú mutáciu je práca pre odborníka. Na to, aby chovateľ vôbec vedel, že sa mu v chove objavila nová mutácia, musí poznať tie, čo už existujú. Ak sa stane, že sa nová objaví je potrebné, aby mal chovateľ dostatok vedomostí z genetiky, aby túto mutáciu udržal a rozmnožil.

Problémy s mutačnými vtákmi

Jedným z dôvodov vysokého úhynu mnohých mutácií je, že majú často iné chyby, ktoré s ich farbou operenia nesúvisia, ale musia zápasiť o život. Ide najmä o letálny faktor a príliš veľký inbreeding. Veľa problémov sa v nedávnej minulosti vyskytlo práve pri objavení a odchove lutino mutácie. Táto mutácia sa objavila nezávisle v Južnej Austrálii, Novom Južnom Walese, Belgicku a USA. Zo začiatku bolo problematické ju stabilizovať. V súčasnosti sú už skoro bežne k predaju na trhu v cene cca 200 € za kus. Jedným z najväčších problémov bolo, že biologickí rodičia odmietali kŕmiť  tieto mladé lutino vtáky. Ešte i v súčasnosti mláďatá lutino mutácie majú vysokú mortalitu, čo môže byť spôsobené práve silným inbreedingom (príbuzenským párením). Nastupujú aj problémy s očami, keďže im v nich chýba pigment, a preto sú menej odolné voči silnejšiemu svetlu. Ďalšie problémy, ktoré sa môžu objaviť so zavedením nových mutácií sú:

• najmä vo voliérových odchovoch ich nemusia ostatné vtáky prijať, keďže môže ísť o takú zmenu, že sa na súčasné mutácie nepodobajú,

• vtáky problematicky zvládajú stresové situácie spôsobené extrémnymi teplotami alebo inými klimatickými podmienkami,

• takéto vtáky sú zvyčajne málo plodné a ich znášky sú málo početné,

• rodičia odmietajú kŕmiť mláďatá ak sa včas nepoužijú náhradní rodičia môže prísť k úplnej strate potomstva.

Párový - klietkový chov či voliérový chov?

Zostavenie mutačných párov musí podliehať dôkladnej selekcii. Voliérový chov nie je vhodný z niekoľkých dôvodov, ktoré som popísal už aj v kapitole zameranej na druhy chovných zariadení.

1.) Vtáky si vo voliérach samé vyberajú svojich partnerov, no pri udržaní novej mutácie musí chovateľ rozhodnúť o skladbe chovného páru.

2.) Chov v klietkach zaručuje minimalizáciu stresu a eliminuje výber „nevhodného partnera“.

3.) Je nemožné s istotou identifikovať potomkov od náhodne vybraných rodičov. Krátkodobé mimomanželské aféry sú u astrildovitých vtákov bežné, takže nie všetky mláďatá  zo znášky majú toho istého otca. Niektoré samičky znesú vajíčko nielen do svojej, ale aj do inej búdky.

4.) Mutačné vtáky sa musia presadiť oproti „silnejším“ zabehnutým prírodne sfarbeným vtákom alebo ustáleným mutáciám. 

Použitie  pestúnov v udržaní novej mutácie

Už v kapitole o náhradných rodičoch som sa zmienil o dôvodoch, kedy ich používať. Ak sa v chove objaví nová a skutočne vzácna mutácia, pokladám voľbu náhradných rodičov za opodstatnenú, najmä ak nemáme istotu, že rodičovský pár je schopný samostatne odchovať vlastné mláďatá. Pri použití náhradných rodičov, a je jedno, či sú to iné spoľahlivé páry amadiny Gouldovej, alebo pestúnky japonské. Dôležité je zvýšiť šancu na udržanie mutácie maximalizovaním počtu potomkov od párov amadín Gouldovej, ktorý je nositeľom mutačných génov.

Evidencia chovu a výber párov

Dôležité je viesť si presné záznamy o všetkých vtákoch, ktoré sú zapojené do chovného programu pre novú mutáciu. Väčšina mutácií je recesívna, je pravdepodobné, že sa v chove stratí ako štepiteľný znak. Poznanie genetických dispozícií rodičov, a najlepšie aj predkov niekoľko generácií dozadu, nám pomôže vyselektovať vhodných jedincov na chov. Akonáhle sa chovateľ rozhodne vziať na seba úlohu udržať a rozmnožiť novú mutáciu, je potrebné zvážiť stratégiu. Je zrejmé, že dôležité bude rozhodnutie v závislosti na podmienkach chovného zariadenia, zdravie a celková kondícia vtákov nesúcich mutačné gény. Napriek tomu stojí za to zopár zovšeobecnení. Je potrebné zostaviť čo najviac párov nesúcich mutačné gény. Nechať si mutačné potomstvo v dostatočnom množstve či už ako mutačných vtákov, alebo vtákov štepiteľných. Ďalšia fáza je vyhnúť sa pokušeniu namnožiť mutačné vtáky, často aj slabej kvality a predať ich. Skôr je potrebné selekciou zostaviť silný chovný kmeň. Bude to takmer určite vyžadovať kríženie mutačných vtákov s vtákmi zo zdravého osvedčeného kmeňa kondične aj exteriérovo dobre vybavených.

Úspech pri udržaní a rozmnožení novej mutácie

Presná prijatá stratégia bude závisieť od druhu mutácie, teda či je: autozomálne recesívna, autozomálne dominantná alebo viazaná na pohlavie... Väčšina mutácií sú recesívne, ale vyskytnú sa z času na čas aj dominantné (alebo neúplne dominantné, či kodominantné) mutácie, ako je „dark“ faktor, a na pohlavie viazané mutácie, napríklad lutino. Mohli by pomôcť nasledujúce pravidlá:

• Autozomálne recesívna: Ak párime mutačne sfarbeného vtáka s prírodným v prvej generácii budú všetci potomkovia mať fenotyp prírodných vtákov všetko potomstvo bude štepiteľné na mutáciu. Párenie medzi štepiteľnými vtákmi prinesie výsledok 25 % mutačných vtákov (oboch pohlaví) a 50% štepiteľných vtákov, a 25 % prírodných vtákov, ktoré nie sú štepiteľné. 

• Autozomálne dominantná. Ak párime mutačné vtáky s prírodne sfarbenými, vždy sa vyskytnú aj mutačne sfarbené vtáky (oboch pohlaví), mutácia je autozomálne dominantná. Neúplne dominantná je vtedy, ak príde u potomstva k sfarbeniu medzifarbou po oboch rodičoch. 

• Viazaná na pohlavie. Ak výsledok párenia medzi mutačne sfarbeným samčekom a prírodnou samičkou sú iba mutačne sfarbené samičky, potom je mutácia viazaná na pohlavie.

Maximalizácia odchovu vtákov nesúcich zmutovanú alelu

Prioritou by mala byť snaha odchovať čo najväčší počet mutačných vtákov tým istým párom rodičov. Je jasné, že sú oba vtáky štepiteľné na mutáciu, teda sú schopné odchovať ďalších mutačných vtákov. Pre maximalizáciu počtu mladých z tohto spojenia je možné používať náhradných rodičov – pestúnky japonské alebo iný spoľahlivý pár amadín Gouldovej. Aby sme stabilizovali a rozmnožili novú mutáciu, alebo vyšľachtili nejaký konkrétny znak u už existujúcej mutácie, nestačí len ovládať jej genetické vlastnosti a mať vhodné podmienky v chovnom zariadení. Pri tejto činnosti musíme často pristúpiť k páreniu, ktoré prináša isté riziká.

Príbuzenská plemenitba a inbreeding

Pri párení príbuzných vtákoch sa výrazne zvyšuje šanca, že potomstvo bude dediť dvojicu rovnakých alel. Keďže rodičia majú spoločných predkov je veľký predpoklad, že majú rovnaké alebo podobné gény. V takomto prípade je potlačená genodiverzita, alebo inak povedané zníži sa génová variácia.

To znamená, že potomstvo smeruje k uniformite znakov, čo je pri chove mutácií síce žiaduce, ale ak chovateľ nie je dostatočne skúsený alebo ak nepozná rodokmeň príbuzných rodičov, dopracuje sa skôr k priemerne vyzerajúcemu, i keď podobnému potomstvu. Do príbuzenskej plemenitby môžeme zahrnúť:

-       Bezprostrednú príbuzenskú plemenitbu (close-breeding). V tomto prípade  ide o párenie geneticky veľmi podobných vtákov, je to napríklad párenie: súrodencov, otec - dcéra, syn - matka, dedko – vnučka, a pod. To teda znamená, že prichádza k páreniu vtákov, ktoré sú príbuzné už v prvej, či druhej generácii. V takomto prípade je výrazný predpoklad, že vtáky majú podobnú genetickú výbavu. Môže to byť výhoda, ak sa nám spočítajú dva žiadané znaky, ktoré vo výsledku dajú jeden výrazný požadovaný znak (napr. veľkosť postavy, intenzitu sfarbenia a podobne). Čo je však horšie, tak, ako príde k súčtu požadovaných znakov, tak príde aj k súčtu znakov, ktoré nie sú žiaduce. Spôsobujú napríklad: deformácie, nízku plodnosť, zlé rodičovské pudy, alebo môže prísť priamo k vytvoreniu letálneho faktora, ktorý má za následok úhyn prakticky celej novovyliahnutej populácie.

-       Vzdialenejšiu príbuzenskú plemenitbu – líniový chov. V tomto prípade volíme cielené párenie na predka s požadovaným znakom. Takýto predok je z generácie, ktorá nie je bezprostrednou pokrvnou generáciou. Môže ísť o 4. či 5., alebo aj vzdialenejšiu generáciu. Predkov s požadovaným znakom pri líniovom chove by sme mali hľadať na oboch stranách. Teda tak na strane matky, ako aj otca. Týmto zabezpečíme dedenie požadovanej dvojice alel. Pri výbere predka len z jednej strany sa znižuje šanca na zdedenie znaku v posilnenej forme. Asi najlepšie je voliť prekrížené dedenie. Teda do chovu zaraďovať syna  po matke, ktorá nesie požadovanú alelu, a dcéru po otcovi s rovnakou vlastnosťou. Samozrejme, výber sa deje vo vzdialenejších generáciách.

Výber vtákov. Výber do príbuzenskej plemenitby musíme robiť veľmi zodpovedne. Sledovanie všetkých vlastností vtákov, ktorých zaraďujeme do príbuzenskej plemenitby odporúčam sledovať najmä pri bezprostrednej príbuzenskej plemenitbe, kde sa negatívne vlastnosti môžu objaviť hneď v prvej generácii. No aj pri líniovom chove musíme dbať na výber jedincov. Ako som už uviedol, sčítavajú sa nám požadované znaky, ako aj znaky, ktoré nie sú žiaduce. Ak mala napríklad samička občas problém s odchovom vlastných mláďat, tak po 4-5 generáciách môže prísť k tomu, že jej potomstvo vôbec nebude schopné odchovu vlastných mláďat. Výber zakladateľov chovnej línie preto robíme čo najzodpovednejšie, s dôrazom na čo najväčšiu elimináciu „defektov“, teda znakov či už fenotypových, alebo vlastnostných, ktoré nechceme v našom chove. Je potrebné si všímať vlastnosti ako:

1.    typ postavy a držanie tela,

2.    náchylnosť na zlé znášanie stresových situácií,

3.    nedostatočné rodičovské pudy,

4.    problémy pri hniezdení (malé znášky, nedostatočne vyvinuté škrupinky na vajíčku, zlá oplodnenosť...),

5.    problémy s operením, i keď priamo nesúvisia s farebnou mutáciou (dlhotrvajúce preperovanie a pod.).

Najdôležitejší je asi 3. a 4. bod, keďže prítomnosť týchto prvkov môže v konečnom dôsledku spôsobiť vyhynutie celej chovnej línie. Je veľmi zlou skutočnosťou, ak sa chovateľ po rokoch snaženia dopracuje k chovu, ktorý nesie nežiaduce vlastnosti. Niekoľko krokov späť k ich náprave môže trvať aj roky. Preto by som apeloval na výber jedincov s ohľadom na komplexnosť ich vlastností. Pri oboch chovoch robíme prísnu selekciu mláďat a nemilosrdne z chovu vyradíme jedinca, u ktorého sa prejavila vlastnosť, ktorá je nežiaduca. Radšej pokračovať s 2 dobrými vtákmi, ako s 15- timi priemernými, či zlými.

Inbreedingová depresia

Podcenený výber vtákov do príbuzenskej plemenitby má za následok produkciu jedincov, ktorí sú častokrát horší, ako je priemer v chove. Je to spôsobené práve inbreedingovou depresiou, kedy sa načítané nevhodné vlastnosti či znaky prejavia prakticky u celého potomstva. Takúto situáciu môže  zachrániť len zrušenie línie, či extrémne prísny selektívny výber tých lepších kusov, a použitie mimoriadne vynikajúceho jedinca, ktorý bol vychovaný mimo tejto línie či bezprostrednej príbuzenskej plemenitby. To je však často úplne nedosiahnuteľné a nie je to vždy spásonosné. Preto je tak dôležitý výber chovných vtákov. Najväčšou chybou akú chovateľ môže urobiť je ignorovanie príznakov inbredingovej depresie. Niekedy je lepšie vrátiť sa o krok späť, ako pokračovať v príbuzenskej plemenitbe. 

Nepríbuzenská plemenitba (outcrossing – osvieženie genofondu)

Vtáky, ktoré nesú všetky alebo väčšinu „dobrých“ vlastností, nepochádzajú skoro nikdy z príbuzenského párenia. Je to spôsobené variabilitou alel, teda génovou nepríbuznosťou. Génová nepríbuznosť spĺňa ten efekt, že neprichádza k sčítavaniu „nevhodných“ vlastností či znakov u potomstva. Dobré výsledky sa dajú dosiahnuť, ak spárime potomkov z dvoch úplne nepríbuzných línií zameraných na zušľachtenie požadovaného znaku. Pre úspech v nepríbuzenskej plemenitbe je potrebné zaradiť do chovu niekoľko nepríbuzných vtákov. Do nepríbuzenskej plemenitby je potrené voliť vtáky oboch pohlaví, teda nechať si z vlastnej plemenitby samčekov aj samičky, a ku nim priradiť zodpovedajúce nepríbuzné proťajšky z inej chovnej línie. Voľba len jedného nepríbuzného pohlavia nemusí priniesť požadovaný efekt.

Mutácie u amadín Gouldovej

Asi každý laik by sa zamyslel nad tým, prečo chovať mutačné vtáky, zvyčajne aj menej pestro sfarbené, keď prírodne sfarbené amadiny Gouldovej sú jedny z najkrajších vtákov chovaných v zajatí. Nuž prečo? Pomôžem si prirovnaním, i keď si už nepamätám meno. Pýtal sa novinár horolezca, prečo lezie na Mount Everest, veď to predsa neprinesie nijaký úžitok? Horolezec sa na neho pozrel a odpovedal: „Prečo  na ten kopec leziem? Nuž preto, lebo tam je.“ Asi triviálna odpoveď, ale mne sa páčila. Možno by sa dalo ňou odpovedať aj na otázku prečo chovať mutačne sfarbené amadiny Gouldovej. Nuž preto, že je tu taká možnosť a posúva nás to v chovateľstve ďalej. Veď kto chce množiť najmä novú mutáciu, musí mať dostatok vedomostí na jej identifikáciu a stabilizovanie. Tým sa stáva z obyčajného množiteľa a kŕmiča chovateľ, ktorý aktívne prispieva ku genodiverzite druhu. Týmto, samozrejme, nechcem nijakým spôsobom zavrhovať chov prírodne sfarbených vtákov. Práve naopak, dobre kondične vybavený kmeň prírodných vtákov môže slúžiť nielen na zachovanie pôvodného genofondu, ale  môže pomôcť aj na posilnenie novej mutácie, ktorá je častokrát slabá a menej životaschopná. 

Ak píšem o mutáciách u amadín Gouldovej, mám na mysli mutácie farebné. U tohto druhu vtákov neboli zatiaľ zaznamenané mutácie postavové ako u kanárikov či anduliek, alebo aspoň o nich neviem. Sfarbenie peria okrem genetických faktorov ovplyvňujú a prispievajú tak ku vzniku modifikácií i viaceré vonkajšie faktory, ako: potrava, svetelné podmienky, vlhkosť vzduchu,... Tieto faktory môžeme nazvať realizačnými činiteľmi, teda upravujú fenotyp na základe genetických dispozícií a už spomenutých podmienok. Farbu a postavu sčasti ovplyvňujú aj dve známe zoografické pravidlá, ktoré  sa v obmedzenej miere odrážajú  aj v domácich chovoch.

- Glogerovo pravidlo:  jedinci, ktorí dlhodobo žijú vo vlhkejšom prostredí, majú silnejší sklon k melanizmu (tmavnutiu).

- Bergmannovo pravidlo : jedinci sú tým menší, čím teplejšie prostredie obývajú.

Ovšem, dosah týchto pravidiel je v domácich chovoch len orientačný a nie je smerodajný, a už vôbec by som neodporúčal robiť s amadinami Gouldovej experimenty na ich overenie. S tmavnutím sa u amadín Gouldovej občas dá stretnúť aj na našom trhu. Tieto vtáky sú často označované ako nositelia „dark“ faktora, ale skutočnosť je taká, že len žijú v nevhodných podmienkach a ich stmavnutie sa po preperení upraví po umiestnení do optimálnych podmienok.

O jednotlivých farebných mutáciách píšem v kapitolách, ktoré sa venujú týmto témam, teda hlave prsiam a telu. Vo všeobecnosti by som však napísal pár slov o mutáciách amadiny Gouldovej.

Chov mutácií začal bieloprsými vtákmi. To bola mutácia, ktorá dlhé roky držala prím. Neskoršie prichádzalo k mutáciám farby tela, kde sa objavili také sfarbenia, ako je modrá, presnejšie parblue (čiastočne modrá), žltá jedno či dvojfaktorová, strieborná. V chovoch, najmä v zahraničí, boli vyšľachtené viaceré mutácie, ktoré sú zatiaľ vzácne a ktoré zatiaľ nie sú veľmi rozšírené, a to: škoricová, lutino, albino, či dark. Postupom času sa určite aj tieto rozšíria do ostatných chovov. Ako som už uviedol, bližšie sa o mutáciách u amadiny Gouldovej dočítate v kapitolách, ktoré sa venujú genetike, vzniku sfarbenia a odporúčanému páreniu.