amadina Gouldovej - gouldianfinches.eu

Pojem "genetika" zaviedol William Bateson (1871 - 1926) v roku 1907. Základy genetiky položil v polovici 19. storočia GREGOR JOHANN MENDEL (1822 - 1884), opát v augustiniánskom kláštore v Brne, kde sa dlhoročne venoval kríženiu hrachu, u ktorého sledoval ľahko pozorovateľné dedičné znaky. Pri následnom krížení sledoval 7 dedičných znakov (tvar semien a strukov, sfarbenie maternice, kvetov a nezrelých strukov, dĺžku stonky a postavenie kvetov). Po matematickom zhodnotení výsledkov zistil, že sa nededia priamo znaky, ale "vlohy" pre tieto znaky.

Mendelovo dielo bolo dlhú dobu neznáme. V roku 1866 vydal o svojich pozorovaniach prácu nazývanú Versuche über Pflanzenhybriden (Pokusy s rastlinnými krížencami). Vo svojej dobe však nemala táto práca vôbec žiadny ohlas a bola prakticky zabudnutá. Ľudstvo muselo čakať na znovuobjavenie Mendelových poznatkov takmer 50 rokov.

Mendelove zákony genetiky nezávisle na sebe sformulovali: Hugo de Vries (1848 - 1935), Carl Erich Correns (1864 - 1933) a Erich von Tschermak (1871 - 1962).

Väzbu génov objavil Thomas Hunt Morgan (1866 - 1945).

Gén, genotyp a fenotyp: tieto pojmy ako prvý zaviedol Dán Wilhelm Johannsen (1857 - 1927)

Objav DNA bol kľúčovým okamihom pre rozvoj genetiky. DNA ako nositeľka genetickej informácie bola preukázaná už v roku 1944 tímom Američana Oswalda T. Aweryho. James D. Watson a Francis H. Crick v roku 1953 predložili štruktúrny model DNA.

Genetika ako jedna z najmladších vied zažíva nevídaný rozvoj a je o ňu veľký záujem.

Znalosť genetiky má nezastupiteľnú úlohu z hľadiska chovu exotických vtákov. Posúva chovateľstvo do „vyšších“ úrovní, tým nemyslím len v chove mutácií, kde sa využíva najviac, ale i pre udržanie čistých prírodných populácií. Genetická informácia, ktorú odovzdávajú rodičia potomkom, má svoje korene vo fylogenéze - vývoji druhu, avšak pre ontogenézu – vývoj jedinca - zohrávajú nemenej dôležitú úlohu i tzv. realizačné činitele (vplyv prostredia, stravy,...), ktoré s genetickými predispozíciami dokážu synergickým efektom vytvoriť konkrétny fenotyp. Chov exotických vtákov v posledných desaťročiach ovládli mutácie, zväčša farebné mutácie operenia vtákov, ktoré sú často krát výsledkom silného inbreedingu. Nebezpečná stránka tohto efektu spočíva v udržiavaní slabších jedincov, ktorí by za normálnych okolností neprežili. Je potrebné, aby sa  táto stránka chovu rozvíjala na základe poznania zákonitostí dedičnosti, a aby sa tak predišlo „produkcii“ extrémne slabých jedincov. Z hľadiska ekonomického či športového je žiaduce, aby chovateľ rozvíjal chov na základe poznatkov, teda cielene a nie náhodnými pokusmi. Neznalosť základov dedičnosti môže mať za následok tiež stratu prípadnej novej mutácie, ktorú neskúsený  chovateľ nedokáže dostatočne podchytiť a rozmnožiť.

Verím, že teoretické poznatky z genetiky, ako i praktické skúsenosti, ktoré vám tu predkladám, vám pomôžu v rozvíjaní vašich chovov k spokojnosti vašich zverencov, vás, ako aj prípadných záujemcov o kúpu vašich odchovov.